Maxim E. Matkin - recenzia

Maxim E. Matkin. Veľmi zaujímavý autor (alebo skôr autorka), ktorý mi svojím špecifickým štýlom imponuje už od detstva. Ironizujúci pohľad na vzťahy, jednoduchý štýl písania, hlboké myšlienky, ktoré schováva do vtipných dialógov, prezývky hlavných postáv či samotné obálky kníh. To všetko dotvára jeho spisovateľskú vizitku. A popravde, nie každý autor sa niečím takým môže pýšiť.

To, že Matkina by ste odhalili aj bez toho, že jeho meno svieti na obálke, a to už po prvých stranách, nie je žiadne tajomstvo. Láska je len chyba v programe bola prvá kniha, ktorá sa ku mne dostala. Bola som z nej nadšená. Prečítala som ju za jeden večer, lebo to tak s knihami tohto typu býva. Na ďalšie Vianoce som si našla pod stromčekom Mexickú vlnu a Miluj ma ironicky. Asi ma doma odhadli. Po viac ako troch rokoch som sa rozhodla k Matkinovi znova vrátiť. Tentokrát v podobe knižiek Aj ja teba a Žiadne prudké pohyby.

Začala som s knihou Aj ja teba. Upútal ma už jej názov. Je stručný, tajomný, no zároveň mnoho-vypovedajúci. Slová, ktoré nám z úst vychádzajú dennodenne, no neprikladáme im žiadny väčší význam. Odpoveď na to, keď niekoho neznášame, máme radi, milujeme... Myslím, že autor chcel upozorniť na dôležitosť tohto slovného spojenia a nesúhlasiť, keď to nemyslíme vážne.

Priznám sa, že úvod knihy sa mi zdal zmätočný. Prvé kapitoly sa venovali dvom hlavným postavám (každej samostatne) a ich detstvu. Zdalo sa mi to vytrhnuté z kontextu a nenašla som výraznú spojitosť medzi úvodom a príbehom, ktorý nasledoval.

Júlia a Arne sú manželia už niekoľko rokov. Ich vzťah sa stal stereotypný a aj keď jeden druhého milovali, túžili po zmene. Po dobrodružstve. A tak sa Arne vybral na služobnú cestu do Vysokých Tatier. Za svojou bývalou láskou Monikou, ktorú jedného dňa videl v novinách a jeho nudný manželský život mu našepkal spraviť niečo spontánne. Ísť na opačný koniec Slovenska a stretnúť sa s ňou. Zatiaľ čo on zažíval dobrodružstvo s bývalou modelkou a priateľkou, jeho žena Júlia zažívala dobrodružstvo iného druhu. V záhrade objavila rozkladajúce sa telá dvoch žien. Do vyšetrovania sa zapojil aj Ján, ktorý bol od Júlie oveľa mladší, niekedy na veku až tak nezáleží. Dá sa povedať, že obaja zažili zaujímavý víkend, odpútali sa na nejaký čas od seba, ale po pár dňoch si znova spoločne ľahli do spálne akoby sa nič nestalo. Áno, aj také môže byť manželstvo... Hoci som sa na knihu po prečítaní prvých strán pozerala skepticky, celkovo som bola milo prekvapená. Vzťahy sú nadčasový problém, o ktorom je stále čo hovoriť. A toto je kniha, ku ktorej sa človek pokojne vráti aj po rokoch. Jedna z myšlienok, ktorá stojí za spomenutie: „Jeden pacient mi raz povedal, že vzťahy sú ako more. Tiež sa v nich príliv strieda s odlivom,“ povedala Ilona. „Na niektorých pobrežiach ten rozdiel ani nevidíte, niekde je to dramatické a more aj všeličo vyplaví. Viete ako sme sa my s mužom hádavali? Po celej ulici nás bolo počuť.“

Žiadne prudké pohyby. V tejto knihe opäť absentoval dej (možno ešte o čosi viac ako v predošlej), zasa raz sa autor snažil naplniť „prázdne miesto“ návodmi ako prežiť vo vzťahu (resp. po vzťahu). Hlavnými hrdinami sú dvaja bratia s netradičnými menami, teda skôr prezývkami - Sakriš a Chrasta. Chrasta sa trápi kvôli svojej bývalej žene, ktorá ho zo dňa na deň nechala v byte samého a Sakriš sa mu snaží pomôcť. Kvôli nemu sa vyberie na dovolenku do Grécka, kde ju aj nájde, no v podstate aj tak nič nevyrieši... Veľmi sa mi ale páčila záverečná myšlienka: „Žiadne prudké pohyby. Život je šelma a ty musíš ukázať, že sa nebojíš. Ale neukázať, o čo ti ide. Kam smeruješ. Či sa bojíš. Nebojíš sa. Hýbeš sa plynulo. Ladne. Si kráľ. Kráľ džungle. Kráľ čohokoľvek. Kráľ svojho života. A králi sa hýbu vznešene.“ Ako som už viackrát spomenula, pre Matkina dej nie je dôležitý. Viac sa sústredí na dialógy, ide mu o to, aby sa čitateľ zamyslel nad niektorými vecami. Je to oddychové čítanie a odporúčam, keď chcete vypnúť a rozmýšľať, ale ak hľadáte príbeh, siahnite radšej po niečom inom. Možno bola chyba, že som čítala dve matkinovky po sebe, lebo vizitka autora je vo všetkých výrazná a všetky majú veľa spoločných čŕt. Nič to nemení na tom, že Žiadne prudké pohyby patria k tým slabším, ktoré zatiaľ napísal. Aspoň podľa môjho názoru. Určite sa ale s odstupom času chystám na Hviezdu jasnú!

recenziu napísala Karin Fronková

#recenzieknihy