Pavel Vilikovský – Letmý sneh. Recenzia

Pavel Vilikovský je právom považovaný za jedného z najkvalitnejších súčasných autorov. Okrem mnohých prestížnych ocenení, ktoré získal, to potvrdzuje aj 17 výborných doteraz publikovaných kníh.

Ja osobne som Vilikovského prvýkrát chytila do ruky na strednej škole. Bola to kniha Čarovný papagáj a iné gýče. Neviem, či to spôsobil pocit vnucovania pozitívneho vzťahu k slovenskej literatúre zo strany našej slovenčinárky, alebo skôr moja čitateľská nezrelosť, no vtedy som si povedala, že si od neho už nikdy nič neprečítam. Poviedky sa mi zdali jednotvárne, bez výraznej dejovej línie a akejkoľvek pridanej hodnoty. Popravde, už si ani nespomínam o čom boli, ale taký som mala pocit po prečítaní prvej tretiny knihy (ďalej som sa nedostala). Keď som nedávno na internete náhodne našla úryvky z knihy Letmý sneh a pozitívne hodnotenie od Tomáša Uleja, ktorého považujem za majstra aforizmov, rozhodla som sa knihu kúpiť. Neľutujem. Bola to najlepšia knižná investícia za poslednú dobu.

Dejová línia príbehu je veľmi slabá. Točí sa najmä okolo hlavného hrdinu, ktorý si hovorí

Čimborazka a jeho života. Kniha je o láske, o vzťahu tela a duše, dualizme, zenbudhizme, lavínach, snehu, ale aj o bilabiálnych konsonantoch. Čimborazka je zaujímavý človek. Rozmýšľa intuitívne a verí v ľudskú jedinečnosť. V myšlienkach sa stále vracia k svojej priateľke Magdaléne. Jeho vzťah k nej sa počas príbehu mení, podobne ako ona sama. Jej pravé meno je Magdaléna, no meno nemalo nič spoločné s osobou, ktorá ho nosila. Preto ju autor nazval Lienka. Bolo to kratšie a viac vystihovalo povahu dievčaťa (lepšie povedané jej dušu). Povahu autor považoval za akýsi predpísaný vzorec správania sa, ktorý bráni našej jedinečnosti. Výrazne ju odmietal. Lienka trpela neurologickým ochorením a postupne strácala pamäť a jej duša opúšťala telesnú schránku. Čím ďalej, tým viac sa podobala na Agrafiu. V poslednom štádiu choroby sa zmenila na Eugéniu. Autorova vlastnosť pripisovať ľuďom mená podľa ich charakteru len potvrdzovala jeho intuitívne rozmýšľanie. To bolo v kontraste s vedeckým pohľadom na svet zo strany jeho najlepšieho kamaráta Štefana. Viackrát sa naňho Čimborazka obrátil pre radu a on mu vždy poskytol exaktné a vedecky podložené riešenie. Veľmi si vážil Štefana a jeho prácu o bilabiálnych konsonantoch. Veď koniec koncov, táto práca bola publikovaná až v ďalekej Amerike.

Najzaujímavejšie bolo pre mňa porovnávať týchto dvoch kamarátov pri riešení banálnych problémov. Čimborazka bral všetko s ľahkosťou a humorom, Štefanovi zmysel pre humor chýbal. Rozumel iba vede.

Kompozične je príbeh rozdelený veľmi zaujímavo a originálne. Tvorí ho 5 celkov a autor vyvážene strieda všetky časti počas celého príbehu. V závere ich spája do jednej, pričom chce poukázať na to, že všetko so všetkým súvisí a do seba zapadá. V príbehu je dôležité čítať medzi riadkami. Možno preto je potrebná akási čitateľská vyspelosť. Ak v knihe hľadáte čisto príbeh so zápletkou a rozuzlením, bude pre vás sklamaním. Ak však hľadáte niečo viac, odpovede na nadčasové problémy a inšpiráciu, určite Letmý sneh odporúčam. Najlepšie s ceruzkou v ruke, aby ste si mohli podčiarknuť najinšpiratívnejšie myšlienky.

Pre mňa to boli tieto:

„Povaha je ako duša, nikto ju nikdy nevidel. Zato ešte môže jestvovať, a kto chce, nech si ju má. Ja to odmietam. Nepáči sa mi, že sa ma usilujú vopchať do brnenia, ja chcem ostať tekutý. Peniť sa, víriť a pretekať škárami.“

Pavel Vilikovský na besede v kníkupectve Martinus

„Mama je na svete, aby bola mamou, nato ju máme. Až po rokoch, v zrelom veku si uvedomíme, že je to úplný človek ako každý iný, ako my, že jestvuje, aj keď ju nevidíme a nepotrebujeme, a zmierime sa s tým.“

„Pri tele je to jasné: účelom tela je produkovať dušu. Ale čo je účelom duše?“

„Neuznávam ten humbug, čo sa robí okolo nevery, to uplatňovanie vlastníckych práv na cudzie telo a dušu, akoby sme ich všetci nemali len načas požičané.“

„Po nás potopa? Hej, správame sa tak, ale potopu by predsa musel zoslať Boh. Po nás len lavína.“

„Láska je preto také obľúbené slovo, že si každý pod ním môže predstaviť, čo mu napadne.“

„Posielali sme si navzájom zo svojho vnútra dovolenkové pohľadnice – západy slnka, morský príboj na plážach, gotické katedrály, zrúcaniny starých hradov... A ako to už pri takých pohľadniciach býva, farby na nich boli krajšie, žiarivejšie ako v skutočnosti, akoby ju chceli ukázať v nadživotnej veľkosti.“

Pavel Vilikovský

Autorka - Karin Fronková , Future Generation Europe

#recenzieknihy