Výlet naprieč Srí Lankou - 4 časť.

Konečne po 2 týždňoch zarezávania v práci sa mi dostalo zaslúženej odmeny. Dostal som super ponuku zúčastniť sa na niekoľko dňovom výlete po krajine. Takejto ponuke sa nehovorí nie a preto som zanechal všetky pracovné starosti a povinnosti na neskôr a pripravoval sa na trip. Na srílanské smrtiace cesty sme mali vyraziť skoro ráno. Zabudli mi však prezradiť, že skoro ráno je na srílanské pomery po desiatej hodine rannej. Prvou zastávkou je NP Udalawaleve, kde som sa mal prvý krát stretnúť zoči voči slonom a to nie je len cez mreže zologickej záhrady. Mnoho ľudí tu slony nemá v láske. V prvom rade preto lebo vo voľnom čase si radi rýpnu do ľudí len tak bezdôvodne. Ďalšie sympatie strácajú aj kvôli tomu že sa im úspešne darí požierať úrodu tak ťažko vypestovanej ryže.

Ja ich však za to nehaním. Ono vlastne kvôli tomu druhému bodu k nim uchovávam aj nejaké tie malé sympatie. Človek si povie, ten ale ľuďom nedopraje. Ale tí čo by sem prišli na 3 mesiace by veľmi rýchlo pochopili. Ryžu tu máte na raňajky, obed a večeru. Zákusky sú ryža v mlieku, ryža v zmrzline, ryža len tak s ryžou a najlepšie je ryža v mlieku s čiernym korením a chilly, toto nevymyslíš, toto je Srí Lanka a jej kulinárske čaro. Niekedy sa naozaj čudujem že nepodávajú ryžu plnenú ryžou a ako dressing mletá ryža. Ak sa vrátim na Slovensko a niekto mi ponukne ryžu na hociaký spôsob s úsmevom na perách mu tú ryžu napchám do bližšie nešpecifikovaného otvoru. Vráťme sa ale na cesty. Ako často spomínam vo svojom denníku jazdiť na Srí Lanke je pocitovo ako jazda na horskej dráhe, návšteva strašidelného domu a hodinka terapie u Dr. Philla v jednom. Veľa automobilov a iných vecí čo sa niekedy nedá nazvať automobilom, úzke cesty, autobusári so šialeným výzorom v tvári. Doteraz som nepociťoval úzkosť alebo panický strach z autobusov. Tuna si túto vlastnosť postupne budujem. Rovnako ako veľkú apatiu voči trúbeniu na cestách. Niekedy mám pocit, že v týchto predpotopných autobusoch sú inštalované trúby z osobných vlakov. Tieto trúby by mohli budiť mŕtvych na cintorínoch. Určite by vyliečili ľudí bez sluchu. Ľudia si tu proste trúbia niekedy len tak z krátkej chvile. Je to taká milostná symfónia miest s vysokou koncentráciou cestnej premávky. Autobusári tu trúbia na všetko čo sa hýbe, vodiči áut na vodičov v tuk-tukoch (malé epické trojkolky), tí zase na motorkárov a motorkári aby sa nepovedalo tak trúbia zase na chodcov. Ak by so sebou nosili chodci trúbky tak by trúbili na psov atď. Taký ten začarovaný kruh. Niekedy si vodiči trúbia len tak sami na seba. Taká tá krásna trúbiaca schizofrénia. Čo už je to tak. Tak ako je v UK ukladanie kuželiek na cestu bez nejakého ratio dôvodu národným športom, tuna má ten primát trúbenie na cestách. Je jasné že ak by sa tieto disciplíny dostali na olympiádu, tak práve tieto krajiny by v nich nemali konkurentov a porazili všetkých rozdielom triedy. Dostávame sa do blízkosti NP, domýšľam si to lebo sa na nás vrhajú prví vodiči jeepov. Ponúkajú nám samozrejme najlacnejšie ceny na svete. Aj hociktorá predvolebná kampaň na Slovensku by sa mala čo učiť od sľubov týchto frajerov. Ak by sa narodili niekde u nás viem si ich predstaviť v sáčku na STV1 vysvetľovať prečo sú CT-čká dnes tak predražené. Po 2km sú ceny pochopiteľne nižšie ale my len s úsmevom na tvárach odmietame. Máme totižto vybaveného vodiča ako sa hovori za babku. Teda presnejšie tých babiek bolo 35. Bolo to troche vyššie ako u predošlých jeep providerov ale nič sa nedá robiť, známosť je známosť. Nedá sa odmietnuť cena ak ju ponúka kamarát. A hlavné však je, že ja som to neplatil takže mi to bolo celkom šuma fuk. Čo som však platil a čo vcelku rozhodilo náladu mojej osobnosti bolo vstupné. Za troch našincov 300 smiešnych peniažkov. V prepočte asi tak 3 doláreto by nebolo kameňom úrazu. Počúvajte dobre za seba som platil 2400 smiešnych peniažkov. Je to 8x viac ako za troch miestnych ľudí. Nie som nejaký židák ako sa hovorí a teda ani proti myšlienke aby sa cudzincom účtovala vyššia marža ale nie v takýchto extrémoch. Je to akoby oni prišli na Spišský hrad (čo sa asi nikdy nestane ale ako príklad) a my by sme im naúčtovali 24x vyššiu cenu vstupenky. Nevadi. Nejako som prehltol ten blen v ústach a mohli sme sa vydať nadobrodružstvo zvané safari. Pod pojmom spanila jazda si predstavte cestu presláveným rumunským tankodrómom (diaľnica smerom na Bukuresť).

Neďaleko NP Udalawele je elephant orphanage. Ošetrovatelia sa tu starajú o slonie sirotky a postupom času sa ich snažia vratit späť do kolobehu matky prírody. Prichádzame akurát včas na kŕmenie. Všetky sloničatá sú v tú dobu pokope a poviem vám je to naozaj veľmi milý pohľad. Ako chodiace veľké plyšové hračky v priamom prenose. Spozoroval som na nich že sa chovajú rovnako ako naša vládnuca garnitúra. Po tom čo sa im dostane ich podielu sa s veľkým úsmevom avšak veľmi nenápadne presúvajú na koniec radu aby dostali ďalšiu dávku. Inteligentné to tvory. Väčšina z nich je ale spozorovaná miestnym kápom s bičom, ktorý tu kontroluje situáciu a dbána to aby sa ušlo každému. Takého to kápe s bičom by potreboval aj u nás na tom našom povestnom bratislavskom kopčeku. V žiadnom prípade nechcem urážať tieto úžasné tvory (pozn.: myslim slony) ale niekedy sa proste ich vrodené instinkty celkom zhodujú so získaným inštinktom politikov, myslieť len na seba a pohltať čo najviac pokým je možnosť. Po skončení tohto divadla sa dávame na cestu smerom do hornatej oblasti s názvom Ella. Medzi NP a Ella stojí za zmienku len reštaurácia, ktorá ma rozplakala. Už som si tu zvykol na to, že tu dávkujú pálive korenie do všetkého ešte aj do ovocného šalatu ale to dávkovanie, čo som zažil v tejto reštike ma naozaj dostalo. Ženská čo to jedlo pripravovalo asi krátko pred tým pracovala s príklepovou zbíjačkou a trošku sa jej ešte stále nevrátil cit do rúk keď dávkovala korenie. Moje ústa zažili upálenie v priamom prenose. Nedalo sa od toľkého koreneného dojatia neplakať. Haha, kopec srandy mal zo mňa môj šéfko. Kdežto on veľmi nemusí kyslé veci a jedlá tak ho s určitosťou bude po príchode na Slovensko čakať domacu kapustnica, Haha. Konečne vidím kopce. Prvé chvílev kopcoch ale neboli veľmi ako to nazvať bezpečné. Míňali sme sa s autami v 10 cm medzerách ale divadlo ešte len prišlo. Situácia sa začala naozaj priostrovať. Cesta sa ešte viac zúžila a začala sa meniť na nieco čo pripomína skôr cyklo-chodník svojou šírkou. A k tomu všetkému ešte začalo aj mohutne pršať.

Tak si to šinieme 25km rýchlosťou, so strachom v očiach, bobkom v gatiach a nasratým autobusárom v pätách pomaly ale isto bližšie ku koncu našej dnešnej výpravy. Miestami musíme zastaviť aby sme obišli zosunutú pôdu na ceste, niekedy treba zase obísť spadnuté balvany. Balvany niekedy svojou veľkosťou presahujú veľkosť mláďaťa kosatky. Naozaj sa cítim trocha nesvoj. Už viem aký je to pocit lízať sa s kamiónom keď vás 5 cm delí od stretu s ním. Na výber je aj druhá možnosť posunúť sa o niekoľko centimetrov do druhej strany a vychutnať si voľný pád do vcelku hlbokej priepasti. Miest, kde sa pôda zosunula začína s každým nadobudnutým výškovým metrom masívne pribúdať. Snažím sa zistiť, či je práve oblasť Ella miesto s najhoršími eróziami. Šéfko sa chopil slova a vysvetľuje mi, že toto je celkom síce celkom bad ale že sú ešte aj horšie miesta. Sú miesta, kde pôda nebrala len balvany a stormy ale bohužiaľ aj ľudské životy. Neviem si to predstaviť byť takto pochovaný zaživa. Krušné chvíle sú za name a my sa dostaváme na miesto nášho prvého nocľahu. Milá postaršia pani nás víta šálkou pravého nefalšovaného ceylónskeho čaju. Nič lepšie v tej chvíli nemohlo padnúť lepšie. Noc trávime v maličkom domčeku tejto milej pani. Ráno od nás cashuje nejaké rupky a s menšími problémami (celú noc pršalo a kvôli tomu sa nám nedarí vytiahnuť auto z blata) sa vydávame na ďalšie dobrodružstvá. Dnes je na programe presun k rodine šéfovej priateľky. Asi po 15min cesty sa ešte zastavujeme pri nádhernom vodopáde ktorý je dominantou tejto oblasti. Rovnako tak je tu dominantou to, čo tak na turistických miestach neznášam a to kupliari ktorí vám nedajú vydýchnuť a kochať sa krásami krajiny. Vrha san a mňa asi tak zo desať ľudí, citia euríky a ponúkajú mi kamene rôznych veľkostí a farieb. Ale chlapci dnes z toho nič nebude peňaženka je dnes cibuľová a vždy keď idem na výlet si beriem len kreditku aby som nemusel peniaze zbytočne míňať na tieto sprostosti. Jeden z nich ma však celkom zaujal. Plynule na mňa vyblafne: It’s gift from me to you my friend. Ok na toto divadlo som zvedavý. Beriem si kameň a zaradujem spiatočku na odchod. Chlapík na mňa pokladá ruku a s eurami v oboch očkách sa ma pýta či nemám nejaký ten eurík.

Jeho dcéra je vášnivou zberateľkou mincí a ešte nemá žiadnu euromincu. V duchu sa smejem, nedávajúc najavo, že viem o čo mu ide. Z nedávnej cesty po Česku ešte mám toho ich povestného kovového padíka, ktorý váži viac ako celá peňaženka dokopy. Ponúkam mu ju a vysvetľujem, že je to pre dcéru cennejšie a že tento kúsok v zbierke určite ešte nemá. Samozrejme naokolo kopec Nemcov ale dcéra nemá euromince a má českého padíka ako mi bolo povedané. Presviedčam ho, nech mi ukáže tú českú mincu lebo si ju určite s niečím mýli. Nechce sa mu hľadať to bola jeho odpoveď. Páči sa mi na ňom to ako si myslí, že vôbec netuším o čo mu ide. Hráme sa túto hru ešte asi ďalších 5min. Prestáva ma to baviť a on zaťína byť riadne dotieravý. Rozhodnem sa mu ukázať peňaženku, kde naozaj nič nemám. Začína sa nová hra. Hra sa volá dcéra už nezbiera len mince ale už aj papierove české peniažky. Hra ma už omrzela, zbavujem sa 50korunovej záťaže vz mojej peňaženky a odchádzam. Presun do oblasti Kandy, kde býva rodina šéfovej priateľky je naozaj dlhý. Každá cesta tuna trvá minimalne o polovicu dlhšie čo by trvala u nás doma. Tuna je 120 km vzdialenosť večnosť pocitovo asi tak polovica mladosti. Diaľnice tu skoro neexistujú, na cestách je všade veľa všetkého a tak sa priemerná rýchlosť pohybuje od 40ky po 50tku (nemyslím vek ale km/h). Po mnohých prespatých kilometroch sme konečne na mieste. Z malej chatrčky vybieha jeden človek za druhým. Čudujem sa kde sa ich toľko berie. Všetci od detí po starých rodičov vysmiaty ako z reklamy na zubnú pastu. Čakajú Niekedy vie človek naozaj najviac darovať úsmevom. Netreba spoločný jazyk, úsmev je najlepším porozumením. Nasledujuca zastávka mesto Kandy a populárny Temple of Tooth. Niekedy, niekde, nikto nevie kde a ako dávno to bolo sa našiel Budhov zub. Zub opatrovali králi v Indii a strážili ho lepšie ako svoje vlastné deti. Kvôli vojne ho však museli indovia poslať na Srí Lanku. Predpokladali, že tu bude v bezpečí. Podlhú dobu aj bol avšak v roku 1983 tu vypukla občianska vojna medzi vládov a teroristickou skupinou Tamila Tigers. Zub začal byť v ohrození čo mi potvrdil aj môj sprievodca. Počas teroristických útokov bol páve tento chrám niekoľko krát bombovo napadnutý. Avšak aj keď sa teroristi dostali raz dokonca až predbránu chrámu a vyhodili dovzduchu jeho menšiu časť Budhov zub je stále v poriadku a dobre uschovaný. Je možné vidieť raz za 5 rokov a to len na niekoľko minút. Reálne vidieť zub je však asi tak možné ako spozorovať Yettiho stopy na Hawai. Vraj sa tu v tom čase nahrnie okolo milióna ľudi. Avšak sieň kde je zub bezpečne uložený je asi rovnako veľká ako 3 bratislavské garzónky. Priestor tak maximálne pre členov skupiny The Kelly Family čo sa do počtu týka a nie pre milón ľudí. Keď sa mi konečne podarilo vymaniť z pázurov ukecaného sprievodcu chcel som zistiť prečo som ho potreboval a prečo mi tieto veci nemohol vysvetlič niekto iný. Šéfko ma oboznámil so situáciou. Ak človek nemá overnie alebo kurz je pre neho rola sprievodcu v tomto chráme zakázaná aj keď by to chcel robiť zadarmo. Dôvod? Aby nás náhodou niekto nefundovaný neposkytol mylné informácie ohľadne ich viery a aby sme to my následne potom chybne nepodávali ďalej. Dostať sa z Kandy počas poobedňajšej spičky je niečo podobne ako snažiť sa prepchať tenisovú loptičku skrz záhradnú hadicu. Ťažké ale nie nemožné ak nechýba voľa. Rýchlosťou, ktorá pripomínala skôr cúvanie sme sa postupne centimeter po centimetry prebojovávali von z mesta. Hanibal by tu mal so svojou armádou slonov čo robiť aby sa dostal cez ten dav ľudí a množstvo automobilov. Až na tú zhustenú premávku má mesto veľmi príťažlivú atmosféru.

Chrám Temple of Tooth mu dodáva určitú iskru a pomáha dotvárať charakter mesta ktoré by ste si určite mali dať do svojho plánu ak plánujete návštevu Srí Lanky. Škrípanie bŕz a rovnako tak aj zubov sa primoúmerne ubúda s nadobutnutými kilometrami mimo mesta Kandy. Nechávame toto mesto za sebou a vydávame san a cestu do mesta Nuwara Eliya. Toto mesto má vraj podobnú klímu ako Slovensko podľa toho čo som o ňom čítal a tak sa úplne odlišuje od všetkých ostatných miest na Srí Lanke. Po hodine cesty smerom von z Kandy sa cesta začala opäť raz kľukatiť, zužovať a začali sme autom pomaly naberať výškové metre. Cestu lemovali nekonečné čajové plantáže a pohoria. Takýto krásny pohľad sa len tak hocikde nenájdete. Ani na Martinskych holiach ani na alej Fatre. Ľudia, starí i mladí, odetý v tradičných pracovných plantážnických odevoch tu na nás odvšadiaš kývali. Skoro presne tak ako nám to podávajú niektoré reklamy na čaj. V pozadí tienisté otlačky hôr a ktoré dopľňoval oranžovkastý západ slnka ponad ich končiare. Príroda si tu na tomto mieste odo mňa vyslúžila jednu veľkú poklonu a Nobelovu cenu za kulisy a scénu. Už chýbala len nejaká pesničku od Enye ako soundtrack do pozadia a film pre vaše oči a dušu je na svete. Za šera prichadzame do Nuara Ellye. Otváram dvere na aute a a čaká ma teplotný šok. Teplota tu rázom klesal z 28 na menej ako 12 stupňov. Pán Božko sa tu proste zmýlil a urojil malý kus konca Západných Tatier a vložil tento kus tu do srdca Sri Lanky, aby aj Sri Lančania vedeli aké je to dýchať čerstvý horský vzduch a z času na čas sa tešiť aj zo snehovej nádielky. Dostávam úlohu nakúpiť niečo na večer. Celkom pohodovo som to zvládol. Otváram zadné dvere na aute hádžem tam nákup a bez mihnutia oka otváram predné dvere a sadám do auta. Za volantom nitko. Prvé znamenie že sa deje niečo čudné. Pozerám sa dozadu a vidím tam sedieť matku s dvoma deťmi ako na mňa nechápavo a so strachom pozerajú. Čo už tie biele hybridné autá sú tu na každom kroku a mýliť sa je ľudské. S úsmevom opúšťam túto rodinku a hľadám správne auto. Ráno je potrebné privstať si, aby sme na mieste World End stihli byť pred príchodom každodenného oparu, ktorý sa tam tvori pod vplyvom vysokého pohoria a prudkých klimatických zmien v krátkom časovom rozmedzí. V posteli ešte chvíľu rozmýšľam nad domovom a pri týchto príjemných spomienkach sa mi oči pomaly zatvárajú a ja sa poberám sa do ríše snov. Nadránom sa budím na svoj vlastný smiech. Nemám poňatia čo sa mi snívalo ale je to naozaj vždy sranda keď sa človek zobudí na svoj vlastný smiech. Podarí sa mi ešte nachvíľu zaspať. Sníva sa mi a teraz naozaj viem o čom. Nebudem to ďalej rozoberať ale poviem vám vstával som ešte s väčším úsmevom na tvári. Ďakujem Duma. Cestou do NP Horton Plains, kde sa nachádza miesto World Ends míňame zemiakové polia a ja dostávam chuť na zemiakové placky. Dávam si záväzok. že si ich niekedy v blízkej budúcnosti spravim. Len tu u nás musím posadiť zemiaky a sezónu vyčkať. Beriem do ruky foťák a ťukám pár krát do spúšte. Len tak pre potešenie zo súbežnosti čajových plantáží obďaleč.

Prechádzame okolo najvyššie položenej železnicnej stanice na Sri Lanke volá sa Pattipola. Je položená vo výške okolo 1898m. n. m. Samozrejme vstup do NP je cenovo zase vyhodný ako svojho času rožky v Tescu. Rozčúlený sadám do auta. Snažím sa potláčať svoju zlosť. Zvláštny bolestný pocit na pravom boku to tlmenie hnevu. Pre istotu si siaham na miesto nepríjemnej bolesti a nahmatávam niečo neprirodzené čo na moje telo určite nepatrí. Samozrejme bez váhania robím tú najväčšiu hlúposť a strhávam cudzopasníka z tela bez toho abysom o ňom niečo vedel. Moja prvá pijavica v živote. Nebol to veľmi prijemný pocit. Tá suka ma stihla trochu vycucať a potom čo som ju strhol mi na boku ostali celkom viditeľné stopy po jej sacom čine. Hádam vysala tú zlú krv ako sa zvykne vravievať. Ešte chvíľu sa vezieme po krajine, ktorú by som opisal ako vyprahnutú step. Na parkovisku vystupujem z auta a čaká ma milé prekvapenie. Asi 5m odo mňa sa pasie jeleňo-sob. Zviera je už tak navyknuté na prítomnosť človečiny, že ho neplašia už ani blesky fotoaparátov japonských turistov.

Prechádzka NP Horton Plains je celkom prijemná ale na naše hory to nemá. Cestou k World Ends je tu možné spozorovať jeden vodopád, zopár škaredých Nemcov, partiu starých Rusiek, napodiv príjemných a komunikatívnych Angličanov a ešte komunikatívnejších Kazachov. Až tak komunimatívnych, že kvôli nim vám unikne výhľad z World Ends. Prichádzam do ciel ale cítim, že niečo nie je s kostolným poriadkom. Miestnu vegetáciu už olizujú malé oblaky oparu a hmly. Už viem podľa čoho dostal World Ends svoje pomenovanie. Opar a hmla dávajú tomuto miestu pomyselný (biely) koniec. Nehnevám sa na Kazachov, aj tak nevedia veľmi po anglicky a ich ďalšia zastávka je Yalla NP s kopou leopardov, divokých slonov, nebezpečných hadov a krokodílov...verím, že si tento výlet užijú... HAHA. Dávam si malú prestávku a utešujem skupinku ktorá prišla po mne slovami, že aj takto to má svoje čaro a že ja som to nestihol len kvôli 10min. Odpovedajú mi, že sú zo Škótska, predstavujem si teda aké môže mať hmla a opar čaro pre Škóta. Smejem sa v duchu. Nechávam ich na mieste pozorovať biele peklo a pomaly sa dávam na spiatočnú cestu smerom k parkovisku. Míňam ďalšiu skupinku šikmo sa tváriacich ludi. Ani jedná slečna ktorá by pokochala moje srdce a pohľad. Všetci uprene čumia na jeden strom. Možno vidia opicu alebo nejakého vtáka. Prichádzam bližšie očím čo mi oči stačia ale nemám to šťastie pochopiť na čo už asi 5 min bez mihnutia oka a žmurknutia (smiešne hovoriť u nich o žmurkaní) čumia. A tak ich nechávam v ich pokémon guličke a pokračujem ďalej. Cestou k parkovisku ešte dávam nazdar divej sliepke, parte tropických motýľov velkých ako dlaň, nejaký ten papagaj mi ešte skrížil cestu na na parkovisku samozrejme jeleňo-sob tentokrát aj s partnerkou. Výlet sa pomaly končí a je to cítiť aj na nálade v aute, ktorá sa prenáša aj na počasie. Začína prudký lejak, stierače nestačia, šoférovať je takmer nemožné a tak zastavujeme v prícestnom stánku na bylinkový čaj. Od storočného predavača dostávam tekutinu podobnú čaju a do ruky kocku niečoho zvláštneho. Bojím sa do kocky zahryznúť. Avšak moja zvedavosť mi nedá a koštujem. Je to med. Zapíjam to dúškom tekutiny a zisťujem, že je to užasný domáci mätový čaj. Nie slepačia polievka na dušu ale mätový čaj s kockou medu je naj na dušu.

Prichádzame domov. Unavený ale naozaj spokojny ďakujem šéfkovi za výlet a vyberám sa do postele. Kontrolujem moskitiéru, či sa nejakému šikovníkovi nepodarilo vyrobiť na nej dieru aby mohli komáre a iny hmyz, neobmedzene, ešte vo väčšom množstve prúdiť ku mne do postele. Verte mi, to ako veľmi ste sa počas noci hýbali a odkopávali vám ráno napovedia hryzance a bodnutia na vašom tele. Hmyz vám tu veľmi dobre vie naznačiť ako komfortne sa po vás počas noci pohybuje. Ak máte do desať nových bodnutí, mali ste veľmi pokojnú noc skoro bez pohybu tela a teda tranzit hmyzu cez vaše telo bol bez problémov. Malí bastardi. Každé rano si bijem hlavu o múr mojej chatrče, že som si ja idiot zabudol na fenistil. Neznášam hlavné mesto Colombo. Prvé miesto na Sri Lanke ktoré naozaj vyslovene nenávidím. Dokonca ho neznášam viac ako autobusárov v tých ich kovových konštrukciách s kolesami, ktoré pripomínajú autobusy ešte z časov JéeRDé. Ak by ste niekto chceli niekedy navštíviť Colombo veľmi dobre nad tým popremýšľajte. Kamoška mi raz povedala, že niekde čítala, že Colombo je ako Kuala Lumpur, perla Sri Lanky alebo niečo v podobnom zmysle. Človek čo písal ten článok by sa mal veľmi zamyslieť nad svojím duševným zdravím a určite porozmýšľať nad zmenou terapeuta. Bol len pod vplyvom nekvalitných omamných látok v kombinacii s alkoholom a to ešte s určitosťou zapíjal okenou. Posledná varianta je že to bol človek s poriadnou dávkou sarkazmu. Toto mesto je prdelou Sri Lanky. Preplnené, chaotické, špinavé, dávajúce pocit, že tu nič nemá svoj poriadok a organizáciu. Ak sa tu chystáte prenajať si auto radšej zvoľte moped, bicykel, skateboard, snežný záprah alebo choďte radšej pešo aj tak sa tam kam potrebujete dostať dostanete o hodinu rýchlejšie ako autom. Ak by ste sa aj po tomto preslove, náhodou, neviem z akých príčin, možno máte radi výzvy naozaj rozhodli prenajať auto vedzte že: do auta si nabaľte raňajky, obed, večeru, do batôžka si pribaľte aj kopcovito pozitívnej nálady verte mi tá bude po troch hodinách v zápche viac sko potrebná. Ak je vás viac, radím vám, zoberte si karty a stolové hry. Celkom dobre ich využijete. Na Colombe som nenašiel nič zvláštne, nič extra čo by ma chytilo za srdce. Keď Boh tvoril Sri Lanku všade naokolo naozaj povysýpal to najkrajšie čo mal v zásobe a na Colombo mu zostali len odpadky a stará hračkárske autá. A tak si povedal vysypem tu tuna a aby sa nepovedalo, bude to hlavné mesto s letiskom. Jedna svetlá vec na tom šedom podklade. Ženy tu boli celkom pohľadné. Bol som ale upozornený, že tieto mescické ženy sú skoro všetky na peniaze a tak by som sa ich mal vyvarovať. Nakupovať v Colombe je pre mňa čo neznášam nákupy ešte viac stresujucejšie. Všade veľa všetkého a zároveň ničoho. Keď som sa pýtal na dentálnu niť všade na mňa čumeli ako keby som od nich žiadal svätý grál. Bol som rad keď sme opúšťali toto pekelníkové mesto. Niečo mi tu nehrá. Schádzame z hlavnej cesty. Pýtam sa šéfka kamže to máme namierené. Mám sa vraj nechať prakvapiť. Po 5 minútach cesty parkujeme kárku do dvora nejakého domu. Na streche sa týči nápis Ayurveda centre. Rozmýšľam čo tam robíme. Hádam ideme nakúpiť nejaké Ayurveda šampóny a masážne oleje. Stroho mi odpovedá, že vyzerám prepracovane a potrebujem masáž. Nejako čudne sa ale pri tomusmieva. S ostychom sa ho pýtam či ide vážne o masáž. Stále ten istý úsmev a odpoveď áno. Verím mu. Hovorí mi, že nejaká slečna príde pomasíruje môj starecký chrbát a nohy a budem sa cítiť lepšie. Ok to beriem, na masáži som nikdy poriadne nebol a pod heslom vždy je niečo poprvé teda prikyvujem. Ten pekelník!!! Srandovná situácia nastáva keď slečna zistí že som si na sebe nechal spodné prádlo. Vysvetľujem jej že to má byť len normálna masáž chrbta a nôh ako mi povedal môj šéf. Usmieva sa rovnako diabolsky ako šéfko pred tým. Masáž bola fajn. :)

Pozn. Príroda na Sri Lanke je nádherná. Dychberúce obrovské vodopády, čajovníkové plantáže, kde len oko dovidi, úžasný mix paliem ale aj listnatých stromov. Všade je cítiť prírodnú dokonalosť a to že matka príroda dala Sri Lanke naozaj osobité čaro, pretože si ju nejako viac oblúbila. Ale rovnako ako Adam a Eva zhrešili keď dostali raj aj tunajší ľudia začínajú spoznávať hriech. Hriech zvaný peňáze. A hriech ktorý sa potom vrší na prírode. Na turistických miestach stavajú nové komplexy budov, výrub stromov je aj tu na dennom poriadku. Len aby sa obrovský valiaci vlak s názvom-Turizmus mohol prehnať krajinou. Nechať ľudí zbohatnúť ale zabudnúť na správne princípy, urobiť ľudí šťastnými na krátku chvilu ale ničiť krásnu prírodu pre budúce generácie. Najhoršie na tom je že aj osobne som zažil ako dokáže mamona peňazí meniť dobrosrdečné ľudské povahy. Bohužiaľ už aj tu sa z niektorých dobrosrdečných ľudí stávajú len suky bažiace po bohatstve a neštítia sa pri tom klamať a podvádzať. Turizmus je niekedy naozaj Damoklov meč vysiaci nad našimi hlavami.

Zo života mojej Zoo. Lojza nám stratila chvost ale pribudli nám male lojzíčatá v Ribonsonovej chatrči. Pítra Parkera som definitívne vyhlásil za mŕtveho, kdežto sa už 3 týždne neukázal. Vyhostiť som musel nezvaných 50 neplatičov (červené mravce), ktorí si bez môjho povolenia zriadili barák v mojom oblečení. Novým nájomcom je Centipída asi 25cm stonožka ktorá sa včera ukázala v plnej farebnosti. Rovnako tak polohad polo dážďovka Nataša si našla svoje miesto v palme situovanej vedľa mojej sprchy. Zverinec sa mi pomaly rozrastá uvidíme čo pribudne nabudúce. Neďaleko od nás sa stala nepríjemná udalosť, keď nejakého človeka, pri kosení alebo zbieraní niečoho, už si nie som celkom istý, usmrtil nejaký had. Chlapík vedel, že ho uštipol had ale nešiel s tým k doktorovi, čo na to viac povedať. Verím, že u nás to ostane nanajvýš pri varanoch.

3.časť dobrodružstva zo Srí Lanky čítaj tu-

#nazemitožijecestovatelskýblog