„From Slovakia“,„Tak proč mluvíme anglicky ty vole!?!“ Tenerife časť 3.

13.11.2014 4.40 ráno, niekde medzi Jaipurom a Goa.

Práve seím na zemi pri otvorených dverách, moje najobľúbenejšie miesto vo vlaku, uháňajúc nocou na juh, do Kerely. Už sa veľmi teším ako Vám popíšem cestovanie po Indii. Je to väčšia pecka a adrenalín ako to, čo ste čítali doteraz. Špeciálne vlaky a ich cestovné triedy, no aby ste ma ozaj pochopili, musíte vedieť aj to, čím som si už dovtedy prešiel, a tak sa vrátim spomienkami späť do doby, keď som ešte brázdil pláže Tenerife.

Dni ubiehali a poriadnej práce nikde. Bojoval som s beznádejou, obavami z budúcnosti a neustálym nalamovaním sebadôvery od môjho spolubývajúceho Frantu. Starého Čecha, veľkého cestovateľa - svojej doby, ktorý prišiel na Tenerife ešte za komunizmu so ženou a deťmi, no onedlho ho opustili a ani sa nedivím prečo. Tento starý dedo býval často odporný na nevydržanie. Aj napriek tomu som mal rád naše spoločné večery nad pohárom brandy pri šachu, v ktorom bol Franto výnimočne dobrý. Rozoberali sme spolu cestovanie, spiritualitu, čistenie tela a duše. Tieto témy ma vždy zaujímali a Franta ako scestovaný, skúsený a sčítaný muž, mal k tomu čo povedať. Práve od neho som sa po prvýkrát dopočul o centrách Josého Silvi, či o knižniciach banánových listov, ktoré sú vraj ukryté po celej Ázii a každý kto ich objaví v nich nájde svoj osud, napísaný na kuse banánovníka. Franta nebol zlý človek. V podstate mi svojou obrovskou vypočítavosťou pripomínal tak trochu mňa, a tak som rád, že som mal možnosť ho v živote stretnúť, aby som sa poučil a duchovne zosilnel.

O tom čo sa mi stalo s Patríciou sa dozvedela celá československá komunita, ktorá je na Tenerfe až neuveriteľne mnohopočetná a jej spravodajské a rozhlasové služby fungujú lepšie ako služby akéhokoľvek politického zriadenia, štátnej zložky, či ktorejkoľvek organizácie na celom svete. Isteže aj tu vznikajú nezhody, intrigy a ohovárania, ale v prípade núdze všetci ťahajú za jedno lano, väčšinou na pomoc blížnemu. Moja prvá pomoc dorazila od Mira. Slovák, starý tramp, čo má na Tenerife odžité svoje aj so svojou ženou Helenkou. Dozvedeli sa čo sa stalo a tiež videli moju finančnú situáciu, a tak mi Miro ponúkol, že mu môžem chodiť pomáhať montovať elektriku na fušky čo občas máva. Nebolo ich veľa, ale vždy ma vyplatil po práci aj keď ešte sám nemal preplatené peniaze a snažil sa mi pomôcť ako sa dalo. Pozoznamoval ma s ďalšími Slovákmi. Ajajaaaj, tomu by ste neverili decká, čo sa to tam pousadzovalo.

V Los Christianos je najstaršia reštaurácia, Fortuna, ktorú založil Marián, Slováčisko jak repa, ešte pred 40 rokmi (ak nie viac) a tie Fortuny má dnes už dve. A autá, decká, ženu a veľký barák k tomu. No ani s týmto vybavením mi Marián nevedel pomôcť. Neďaleko Los Christianos, na konci Las Americas, kde sa začína Costa Adaje je, alebo bola reštaurácia El Medano, ktorú vlastnil jeden Čech, no ten už zamestnal Pedra (Patríciiného nového/starého priateľa). V Los Christianos bol český bar, ktorý vlastnil podnikateľ Dan. Do sto metrov odtiaľ sa otvorila slovenská krčma (ktorú som pomáhal rozbiehať a pracoval istú dobu za barom...o tom až neskôr) s názvom El Infierno. Na hlavnej promenáde sa stavala reštaurácia Slovakia s Milanom a jeho ženou (ktorí mi tiež dali príležitosť umývať riad) a v nej pracovali Slováci a Česi. Vyberiem len dve, tri osoby, aj keď zaujímavých životných osudov tam je omnoho viac. Kuchár Palo, ktorý utekal pred zákonom kvôli dlhom, pretože predtým slúžil ako biely kôň a na Tenerife žil spokojne asi 7 rokov (neskôr sa vrátil na Slovensko a zabásli ho, lebo ešte nepadla premlčacia doba). Milan, veselý, usmiaty chlapík v stredných rokoch s peknou ženuškou, ktorá pracovala spolu s ním ako čašníčka v Slovakii. K nemu Vám poviem len toľko. Ten človek vyhral dvakrát Lotériu Primitiva. Dvakrát viac ako 100 000 EUR. A všetko rozplieskal. Na párty pre Slovákov a Čechov, požičiavali si lode a hýrilo sa dňomi nocou. Nezabudnime na gambling. V podstate ide o to, že peniaze rýchlo získal gamblingom a tak rýchlo ich aj minul. Otvorili si reštauráciu na druhom ostrove, no časom boli nútení ju zavrieť. Bolo by tam toho omnoho viac. Román možno vydám neskôr, lebo teraz sa s dejom musíme pohnúť ďalej. Meno, povedzme poslednej československej reštaurácie v Los Christianos, si už ani nepamätám, no práve tam mi dali šancu bojovať o svoje miesto na tomto čarokrásnom ostrove a za jedlo som pracoval dvakrát dve hodinky denne ako PR (relation public), lákal som ľudí do reštaurácie. Ani s týmto jobom a občasnými brigádami u Mira som stále nemal dostatok peňazí na pokrytie všetkých nákladov. Navyše som prácu PR veľmi nemusel, pravdepodobne pre nedostatočné ohodnotenie. Na druhej strane, bola tam kríza o turistov, a tak reštaurácia tiež len prežívala. Myslim, že ju časom museli zavrieť. Jedného večera, keď som skončil v reštike, som si sadol na pláž k svojim novým známym, nejakí hipíci z bohvie kadiaľ. Hrali sme na gitarách, spievali, fajčili, zabávali sa do neskorej noci.

Pridal sa k nám ďalší cudzinec, vysoký chudý blondiak s výraznými lícnymi kosťami a mastnými, polodlhými vlasmi. Počkal pokým som dohral a snažil sa so mnou nadviazať komunikáciu. Prehodili sme spolu pár slov v angličtine a na rad prišla otázka odkiaľ som. „From Slovakia“, odpovedal som. „Tak proč mluvíme anglicky ty vole!?!“ A tento večer si navždy zapamätám ako ranu osudu, ktorá značne upravila moje vnímanie sveta a Tenerife mi konečne otvorilo nové možnosti. Večer, kedy som stretol Stríbrňáka Miru Dlouhána. Vyzeral zvláštne. Tie mastné vlasy a pleť. Všimol som si, že má pod očami striebristú farbu. „Oh, múj make up. Pořád mi to nejde z těch očí dolu.“ Bol ku mne absolútne úprimný. “Před tím sem delal spoustu pičovin. Vlámačky, často auta, jel sem v perníku, taky sem sedel. A pak sem se rozhodl všeho nechat a utéct pryč. Teď delám živou sochu. To je mnohem lepší. Mám pníze od lidí a nemusím je okrádat. Mohu cestovat a delat si co chci, parada!“ pozeral som sa na neho s nemým úžasom. “A čo robíš ako socha?“ “Hehee, muzikanta hrajícího na kytaru. Já sem vždy chtel umět hrát na kytaru. Tak mám aspoň tuhle.“ Usmial sa na mňa a z batohu vytiahol malé postriebrené ukulele. Noc pokročila a hipíci začali kolovať banán posypaný cukrom a kakaom. Jeden asi pre desiatich ľudí. Ponúkol som sa mikrokúskom a pomyslel na to, kedy opäť budem jesť. Možno zajtra naobed, potom ako dokončím šichtu. Miro sa na mňa pozrel a spýtal sa. “Máš hlad??“ „Jak sviňa“, odpovedal som a v krátkosti mu vysvetlil moju situáciu. „Tak pojď se mnou, něco Ti ukážu.“ Spýtal sa ostatných, lebo potreboval dobrovoľníkov, že donesieme nejaké jedlo. “Kde chceš zohnať jedlo?“, spýtal som sa ho. „Je po polnoci, všetko bude zatvorené.“ „Něco po púlnoci?!? Tak to aby sme si hodili, protože je ten právnej čas na recyklaci.“ Po ceste do nemenovaného supermarketu mi prezradil, čo taká recyklácia v podstate znamená. Naučil sa to na pevnine a prakticky povedané, na svete je dostatok jedla a pitnej vody pre všetkých. V mnoho vyspelých krajinách je ho dokonca prebytok a v Španielsku je podľa neoficiálnych zdrojov až 60 percentný nadbytok potravín. Všetky veľké supermarkety sa každý večer zbavujú čerstvého jedla, pretože ráno prídu ešte čerstvejšie zásielky. Zostáva vedieť kedy a kde k tomuto dochádza a vyhodené jedlo si jednoducho zobrať. Prišli sme za supermarket a čakali asi pol hodinku, než sa objavilo smetiarske auto a Miro nás poprosil aby sme ostali v úzadí kým s nimi prehovorí.“Hola buens noches senores. Tenemos mucho hambre, necesitamos comida. Puedemos tomar halgo des de esta basura?“ Muž chvíľu váhal, ale potom súhlasil s podmienkou, že budeme rýchli a všetko čo vyberieme si aj odnesieme mimo areál. Otvoril dvere od zadnej miestnosti supermarketu a muži začali vynášať kontajnery na ulicu. Tam sme ich otvorili my a začali vyberať dobroty. Stál som pri Mirovi, ktorý zručne so svojou dlhou postavou lovil z kotajnera všemožné potraviny. Prebrodili sme takto asi 5 kontajnerov, celá akcia netrvala ani 5 minút a my sme pred sebou na zemi mali minimálne 50 kíl potravín všeho druhu. Čerstvý chlieb, ovocie, zeleninu, sladké pečivo z pekárne, jogurty v záručnej dobe, dokonca aj vajcia, šampiňóny a ryby. Hipíci sa radovali a s chuťou sa pustili do nadobudnutého úlovku. Ja som mal dosť zmiešané pocity. Predsa len, kontajnery, občas rozbitý jogurt, pripadal som si ako žobrák. Na druhej strane hladný žobrák a všetky veci boli studené (s výnimkou pečiva), všetko zabalené v obale a v záruke. „Máš dneska v noci ješte čas?“, spýtal sa ma Miro. „Že bych Ti jako něco ukázal.“ „Noo...zajtra vstávam na obed do práce, ale jasne, prečo nie.“ Hnali sme sa cestou z Los Christianos smerom na Las Americas do ďalšieho marketu, kde sa malo opakovať to isté. Prišli sme práve včas. Smetiarske auto vchádzalo do podzemného parkoviska kde boli uložené kontajnery. Vleteli sme za nimi, Miro im opäť niečo povedal a potom sme mali 5 minút na dolovanie jedla z nabitých kontajnerov. K predošlej ponuke pribudol syr, šunka, saláma a keksíky. Zobrali sme každý asi do 50 kíl. „Hele, máš pořád čas? Zvládneš ješte jednu akci? Ale tohle bude terno, to Ti říkám. Tam chodím nejradši.“ Schovali sme si jedlo na ceste do ďalšieho marketu, kde už bolo všetko o čosi zložitejšie. Ak by nás kamerové systémy v areáli marketu v tak neskorú hodinu zachytili, mali by sme stret s SBS-kármi, ktorí majú za úlohu tento bio-odpad vydávať len smetiarom. Preutekali sme hlavnú cestu a skryli sa v tieni múru, ktorý sa tiahol popri budove až na miesto s garážami. Tam sme čakali v tme na príchod smetiarov. Keď nás zbadali, usmiali sa a povedali „Dies minutos“. Z tieňa sa vynorila postava černocha, prišiel k nám a z očí mu vychádzala žiadosť, že aj on by chcel niečo z tých chutných potravín. Smetiar pokýval hlavou smerom k miestnosti a zapálil si cigaretu. A my, aj spolu s novým „kolegom“, sme začali dolovať. Viac druhov salámy a šunky, iné druhy jogurtov, sladkého pečiva a pizza. Pobrali sme čo nám ruky, ruksaky a moja gitara stačili. Poďakovali sme sa, rozlúčili s černochom a rýchlo sme utekali k miestu kde sme ukryli predošlý úlovok. Bolo toho také kvantum, že do Mirovho domu asi dva kilometre od skrýše sme jedlo museli nosiť na dvakrát. Potom sme si zaslúžene dali double pizzu s trojitým syrom a všetkými druhmi salámy ako záver noci. Zostal som spať u Mira a do práce som na druhý deň prišiel iba povedať, že dávam výpoveď. Vedel som, že odteraz už na Tenerife hladovať nebudem, a tak sa mi neoplatilo strácať 4 hodiny denne zo svojho života za dve teplé jedlá, keď som vedel, ako môžem mať dostatok jedla pre seba, aj na rozdávanie.

Príbeh s Mirom bude pokračovať ďalej, no môj vlak smerujúci na Goa a ďalej do Kerely, práve zastal na zastávke, tak sa pôjdem popreťahovať na čerstvý vzduch a potom možno konečne zaspím, lebo do Madgao je to stále viac ako 12 hodín. Dúfam, že ste si tieto riadky užili a možno niektorí aj premýšľate tak ako som premýšľal ja. Z veľa dôvodov som neuviedol meno toho správneho supermarketu. Ale vytrvalým šťastie praje a na Tenerife je asi len 5 známych sietí supermarketov. Ak niekto bude veľmi hladný, určite si ten správny maret nájde. Recyklácie sa dejú všade po svete a v rôznych marketoch, niekde dokonca jedlo znehodnocujú chemikáliami, aby sa nedalo spätne využiť. Takýmto spôsobom si naše potravinové reťazce zaručujú vysokú cenu kvalitného jedla a vážne by ste sa divili keď poviem, že som nikdy nejedol lepšie a kvalitnejšie veci, ako tie, čo som vytiahol z kontajnera.

Dočítania priatelia, Váš verný pisateľ, Tomáš Medveď Lelovic.

#nazemitožijecestovatelskýblog