Srí Lanka - ideme sa vlniť v tónoch srílanskej muziky - 3 part

Veziem sa v aute na nejaký druh koncertu a šéfko sľubuje, že bude zábava. Neklamal. Zábava naozaj bola, a to až nad moje očakávania. Počas jazdy mi navrhuje, že mám niečo spraviť na pódiu pred koncertom miestnej kapely. Ja, osoba od narodenia príliš ostýchavá, s úsmevom prikyvujem a v duchu si hovorím aký je môj šéf vtipkár. Zrazu telefonát. Šéfko debatuje s nejakým papalášom, rozumiem asi toľko čo kura šlabikáru, jednu vec som ale pochopil zreteľne: svoje meno a Slovakia. S obavou v hlase zisťujem situáciu. Tentoraz mi s úsmevom na perách prezrádza, že to bolo kvôli tomu, aby ma vedeli správne uviesť na pódiu. S rozpačitým úsmevom mu prikyvujú.

Nerobil si prdel. No a čo. Aspoň ma budú miestni poznať a nebudú mi účtovať ceny pre cudzincov. Cestou naberáme šéfkovho švagra a rodinného známeho a hurá na žúrku. Zdá sa mi, že sa celkom bavia na mojom vystrašenom pohľade. Šéfkov švagor ma uisťuje, že na pódiu bude tiež a budem robiť to čo on. Dobre sa mu to hovorí, frajerovi. On nie je ten čo vôbec netuší kam ide, prečo tam ide a hlavne ten čo nerozumie poriadne ani jednému slovu ich reči. Tri slovíčka sa horko-ťažko naučíte a pri nových troch ich samozrejme hneď zabudnete.

V meste nebolo kam zaparkovať tak my, miestni frajeri, sme museli zaparkovať na miestnu policajnú stanicu. Vystupujeme z auta, kalašnikovec k nám kráča a na tvári nemá ani náznak úsmevu. Reku to sme trochu prehnali. Akonáhle vidí švagra, skladá kalašnikov a hádže sa mu do náruče, ako keď sa mláďa pandy schováva u svojej matky. Aj taký ochranca zákona niekedy potrebuje cítiť teplo objatia. Zisťujem info, že švagor je veľké zviera v oblasti polície a preto bude naše auto v dobrých rukách. Lúčime sa s policajtom a prechádzame niekoľko metrov k ďalšej policajnej kontrole. Opäť kalašnikov. V mysli mi beží čo za cirkus to bude, keď tu je toľko pozuby ozbrojených zložiek. Hádam nebudeme stáť na pódiu a vyhýbať sa nábojom z ak47. Dostávam odpoveď: dnes tu bude veľa vplyvnejších ľudí, ktorí budú potrebovať ochranu. Super, takže ak po nich pôjde dav určite sundajú aj mňa. Pripravujem si varianty úteku. Napadá mi zamiešať sa do davu - jazykovo to bude problem, výzorom ani nie a pomáhať v lynčovaní šlachty :)

Pokiaľ sme sa dostali k pódiu, museli sme pozdraviť asi tak milión ľudí a ten počet myslím smrteľne vážne. Pri pódiu nás víta moderátor. Aspoň som si to myslel. Červené oči naznačujú, že si pred výstupkom trochu dopomohol k tomu, aby bol neskôr na pódiu výrečnejší. Proti gustu žiaden dišputát. Šéf mu vysvetľuje moje pôsobenie v celej kauze. Červenooký nevyzerá nadšene, ale aspoň niekto ako náhrada. Usmeje sa na mňa a pýta sa: ,,Loman from Rovnakia"? Snažil som sa ho opraviť, ale dostal som z neho len Sovnakie a najlepšie čo zo seba vydral bolo Sonmakia, tak som prikývol. Prichádza ďalší týpek, zjavne opäť moderátor. Uhľadený, sáčko ako z 60. rokov pobytu na Kube. Anglickejšou angličtinou sa ma pýta či som z Európy a z akej krajiny. Pokojne odpovedám, vystrašenejšie ale vyzvedám čo je vo veci. So srílanským úsmevom, im vlastným, ma usádza na VIP miesto (hnedá záhradná plastová stolička, ostatní mali také isté len biele) pred všetkých so slovami potom ti povieme. Zo zadu cítim ako na mňa pozerá 601 zvedavých očí (videl som tam týpka s páskou cez oko, preto ten nepárny počet). Opätovne si premietam únikové cestičky. Po chvíli sa na pódiu objavia naši známi moderátori a začnú rečniť. Ak by som to mal vyjadriť dejepisne - rečnili od praveku až po začiatky osvietenstva. Hneď po ich jazykovo-teatrálnom okienku začali hovoriť mená a niekde v polovici som začul svoje meno. Nanešťastie to vyšlo na červenoočka, a tak som bol Loman zo Sonmakie. Hneď ako vymenovali asi každého občana Dikwelly, prišlo na pódium niečo oveľa príjemnejšie ako Pat a Mat. Tanečnice síce nie z Lúčnice, ale krásou sa im minimálne vyrovnali. V srílanských tradičných odevoch sa začali ladne vlniť v tónoch srílanskej muziky. Bolo to krásne zvodné, pikantne sexi a zároveň tak milo nevinné. Ich príťažlivá krása sprevádzaná tancom a korenistými krojmi si ma podmanili. V tom momente by som ani jednej z nich nepovedal nie. Konkrétne jednu by som si zobral domov a vystavoval by som ju ako manekýnku. Mám slabosť pre ázijské ženy a tieto slečny moju slabosť iba umocnili. Odchádzajú z pódia a nikto netlieska. Nedokážem pochopiť prečo nikto neocení takéto vystúpenie. Tak vstávam zo stoličky a tlieskam. Slečny na mňa s úsmevom pozerajú, ale dav na mňa nechápavo pozerá. Cítim sa pochopený ako ožran, ktorý vojde v polovici omše do kostola a začne vyspevovať pijanské ódy.

Po dychberúcom vystúpení dostávam pokyn. Ide sa na pódium. Čo? Ako? Kde je vysvetlenie čo mám robiť? Toho sa už nedočkám. Som na pódiu, mám sucho v hrdle. Nikdy v živote som nemal takú Saharu. Zabíjal by som pre pohár vody, piva, mlieka, hocičo, len aby som uhasil to sucho. Všetky reflektori namierené na nás, čo je na jednej strane dobre, aspoň nevidím tváre ľudí pod nami. Kvôli nadmernej koncentrácii svetla sa nepríčetne šklebím ako MR. Bean pri komunikácii s jeho povestným medveďom a preto odvraciam zrak od reflektorov. A hele, čo nevidím - kamera. Super, niekto ma bude mať aj na svojich CDs. Chlapi zapaľujú sviečku a rad za radom zapaľujú motúziky na niečom podobnom vodnej fajke. Dostávam sviečku. Ruky sa mi klepú, nohy sú ako z kameňa a dýcham ako astmatik po desiatej cigarete. Oblieva ma studený pot a verím, že plameň sa rozhorí. PODARILO SA! Švagrík ukazuje gesto – všetko OK. Pomaličky upokojujem svoj kolibríčí tep na normálnu hladinu. Schádzam z pódia ale uhľadenáčik ma ťahá naspäť na moje miesto. Nejaké deti sa ma dotýkajú, mamičky sa smejú a otcovia sú stále nedôverčiví voči cudzincovi. Na stage prichádza kapela. Oblečky a la Fredie Mercury. Jeden z nich aj vyzeral ako Fredy. Druhý vyzeral ako Bob Marley. Ešte ste tam mohli nájsť Ushera a na gitare hral týpek podobný Chorusovi z Ine kafe, akurát v čoko verzii. No verte netušil som čo to bude za muziku. V hlave som si zmixoval pesničky týchto interpretov do jednej piesne a bol to celkom zaujímavý song.

Ale čo prišlo potom sa nedá opísať. Bolo to na štýl hudby, ktorú používajú indickí krotitelia kobier a spev, veď posúďte sami. Po 4 skladbách ma šéf a jeho švagor konečne dostali z miesta ,,na výslní,,! Vraj ideme popiť. Prichádzame do nóbl reštaurácie, minule mi ich Arrack veľmi nechutil, vypýtam si pivo. Neviem či to bola výhra. Priniesli mi fľašu, ktorá sa podobala litrovke a na nej svietilo 8.8% alkoholu. Reku tuná sa neserú. Voľne diskutujeme o živote, práci, rodinách, krajinách a švagrík je čím ďalej viac presvedčený o tom, že som vhodný človek na pozíciu manažéra. Mám pocit, že je to len vďaka pribúdajúcej hladine alkoholu v jeho krvi, ale ďakujem mu ostošesť. Dochádza pivo a kvôli ich zákonu sa ďalšie pivo po 22.00 hodine nedá zohnať. Čo je pre niekoho nemožné, je pre týchto ľudí výzva. Zdalo sa mi, že kvôli mne museli zobudiť telefonátom aj samotného prezidenta, aby dal cez telefón povolenie na predaj. Po pol hodine telefonovania, komunikovania s čašníkmi, s ľuďmi z ulice, sa ku mne dostávajú 2 plechovky tohto silného moku. Hovorím im, že si nemali robiť starosti. U nich je to vraj bežné - pre dobrého priateľa všetko. Toto sa mi na nich páči. Menej sa mi páči, že po ďalších dvoch víno-pivách budem dosť grogy. K nášmu stolu prichádzajú dvaja týpci, vrelo sa vítajú so šéfkom a zasadajú za stôl. Podotýkam, máme v sebe 3 taniere pikantných pochutín, ale vraj ideme k jednému z týpkov niečo navariť.

Neznámi si ma zjavne obľúbili. Dostávam ponuku zviesť sa v ich dodávke, a to sa neodmieta. Verím, že to nie sú žiadny predajcovia orgánov.

Prichádzame na dané miesto a mne len spadla sánka. Sedenie skoro pri oceáne, pláž hneď pod terasou. Myslím si, že tu musia mať, ako hovoria bratia Česi, narváno. Chlapík mi smutne vysvetľuje opak a potrebuje nápady ako to zmeniť. Som pri treťom pive, takže nápady zo mňa idú ako z knihy Domáci kutil a on ma s otvorenou pusou počúva. Dohadujeme sa na spoločnom biznise. Chlapík vyzerá neskutočne happy, akoby práve zažíval Vianoce. Toto miesto si to naozaj zaslúži. Všetci sme potužení alkoholom a podľa toho vyzerá aj naša bujará komunikácia. Smejeme sa, ani neviem na čom, plánujeme a budúcnosť je pre nás hračka a filozofi nám nesiahajú ani po päty. Po tanieri morských príšer sa lúčime a vraciame sa späť k pódiu. Kapela stále neúnavne hrá, ľudia neúnavne sedia a nebavia sa. Len niekoľko miestnych, alkoholom poznačených nadšencov hip-hopu si kalí pred pódiom. Šéfko mi ukazuje - ideme tancovať a keďže medzi nadšencami nevidím ženy, tak len s nechuťou naznačujem, nech ide prvý, ja ho budem nasledovať. Posledná pesnička dohrala. Človek by čakal potlesk, vykrikovanie. Nič. Ľudia sa postavili a odišli. Alebo boli políciou odvedení. My ako VIP hostia sme mali možnosť ostať. Mohol som sa odfotiť s kapelou, bohužiaľ som pri sebe nemal foťák ani mobil, tak sa nakoniec odfotili oni so mnou. Pripája sa ku nám červenoočko. Nie je veľmi zdatný v angličtine, preto komunikácia prebieha už len v sinhalštine. Ja sa len pokúšam sústrediť a vstrebávať tento jazyk. Zisťujeme, že došiel Arrack a šéfko sa pýta, či nie som ochotný poskytnúť pre neho a červenoočka some slovak stuff. Prikyvujem, a tak sa vydávame na cestu do vily. Prinášam slovenský stuff a vysvetľujem im ako sa pije u nás. Po dvoch domácich kolách začne účinkovať najlepší učiteľ anglického jazyka a pomaličky sa aj červenoočko rozhovoril. Dozvedám sa, že je vedúci opozičnej strany na Srí Lanke a kvôli korupčným aféram doterajšej vlády sa vraj dostane v ďalšom volebnom období do parlamentu. Opäť zisťujem, že národ politický - to je samá alkoholová grupa. Rozoberáme politiku, nadávame na Ameriku, Rusko. Švagor ukazuje, že sú 4 hodiny ráno a o piatej musí vyrážať autom do Colomba, tak dopíjame posledný slovenský drink a všetci sa rozchádzame. Šéf v nálade sadá na moped a odchádza. Švagor so spevom sadá do auta s 1,7 promile a chystá sa brázdiť ,,pokojné,, srí lanské cesty. Pán politik sa horko-ťažko vytrepe na svojho tátoša a s precíznosťou skúseného šoféra-pijana mi dáva zbohom. Ja by som v takom stave nesadol ani na hojdacieho koníka. A ja mierne vytriezvený z piva a opitý z domácej upratujem bordel, ktorý tu naša delegácia zanechala.Užívam si prvé lúče vychádzajúceho slnka. Po chvíli sa poberám spať, ráno ma čaká ďalší deň. Uvidíme čo nezvyčajné zase prinesie.

Pozn. Stále neviem, či sú tu ľudia naozaj takí dobrí, lebo ja som sa ešte nikde vo svete nestretol s takou ochotou a srdečnosťou skoro cudzích ľudí. Možno je to len tým, že som od nás naučený nikomu nedôverovať. U náš ľudia majú potrebu ťa ošklbať, keď si turista tak trojnásobne. Ľudia na Srí Lanke by ti zniesli aj modré z neba ak by mali možnosť. Ten čo má chce mať ešte viac a ten čo nemá, sa s tebou ešte aj s tým čo nemá podelí. Tento citát sa na srí lanských obyvateľov hodí ako vyšitá. Chudobný človek ti tu ponúkne polovicu z posledného krajca chleba a ešte sa hanbí za to, že ti ponúkol tak málo. Stále našu súčasnú európsku kultúru staviam do negative, ale s rukou na srdci, takto to proste je. Sme ničení získavaním smiešnych papierikov a kovov, resp. teraz len čísiel na účtoch a rovnako tlakom spoločnosti. Učíme sa klamať a podvádzať kde sa len dá, poriadne nevieme čo je úprimné priateľstvo. Všetko to robíme preto, aby sa rodina mala lepšie. Ale pýtam sa: Kedy si chceme užívať rodinu? Kedy má prísť niečo pekné v budúcnosti, keď si pekné časy necháme pretiecť pomedzi prsty. Sme stále BUSY a zahltení prácou Deti ani nevedia ako ich rodičia vyzerajú. Lepšie vychádzajú s pestúnkami. Rodiny sa hádajú pre peniaze a majetky. A preto sa pýtam: Quo vadis

európska človečina...?

Roman Haluška

#nazemitožijecestovatelskýblog