Švédsko a rozprávkové mestečko Lund - 1.časť

Po príchode som dostala rady typu: „na ulici sa na nikoho neusmievaj, lebo si budú myslieť, že si blázon“

Tento článok je venovaný všetkým, ktorých zaujíma, ako prežiť v tejto studenej krajine na severe Európy, ale aj všetkým tým, ktorých dúfam presvedčím, že sa sem oplatí aspoň raz v živote pozrieť.

Švédsko je pre Slováka obrovská krajina, no Švédi o sebe radi hovoria ako "small country". Bude to asi tým, že pri rozlohe takmer 450 000 km2 ich tu žije ani nie 10 miliónov. Väčšina obyvateľov žije v okolí Štokholmu a na juhu Švédska, kde sa nachádza aj môj druhý domov - rozprávkové mestečko Lund. Známy je najmä tým, že sa tu nachádza najväčšia švédska univerzita, ktorú navštevuje takmer 48 000 študentov z celého sveta. Takže si pokojne predstavte mesto plné mladých ľudí, domáci sú tu vlastne v menšine a z každého konca ulice počuť iný jazyk. Ale o tom rozprávať nechcem, podstatní sú tu tí pekní blonďaví ľudia, ktorým cudzinec nerozumie ani slovo.

Som Švéd

Zbožňujem stereotypy. Myslím, že sú úplne neškodné a existujú pre každý národ, takže si nemáme čo závidieť ani vyčítať. Tie najznámejšie o Švédoch a Švédsku sú zrejme:

- vzhľad a la Barbie a Ken: blonďaví, modrookí, vysokí, krásni,

- utopistická spoločnosť, kde sú všetky štátne služby zadarmo a vláda sa postará o každý váš rozmar,

- "the sing-song language",

- Švédi a alkohol (samostatná kapitola) má zhruba milión podôb od švédskych policajtov zamestnaných na záchytke až po Švédov padajúcich do dánskych vôd po prepitej noci,

- depresia, lebo je tu proste taká zima a tma, že sa tomu nedá vyhnúť,

- Švédi sú rezervovaní a tak hrozne hanbliví, že žiadny kontakt nie je možný...až kým nedostanú drink...a potom nikto nevie, ako to dopadne, ale ak budeme nasledovať stereotypy, tak pravdepodobne v posteli.

Po príchode som dostala rady typu: „na ulici sa na nikoho neusmievaj, lebo si budú myslieť, že si blázon“, „v autobuse si nesmieš k nikomu prisadnúť, ak ešte ostalo aspoň jedno dvoj-sedadlo prázdne“ alebo „vo výťahu v žiadnom prípade nezdrav spolucestujúcich“. A tak by sa dalo pokračovať, ale výzva prichádza v momente, keď sa rozhodnete tieto všeobecné polopravdy prekonať a nedovoliť im ovplyvniť názor na ľudí, ktorých tu stretnete. Naozaj mi raz po nástupe do výťahu ušlo nevinné „dobre ráno“ a výsledok bol, že osadenstvo výťahu sa mlčky pozeralo na špičky svojich zasnežených topánok...ale na ulici sa mi mnohokrát stalo, že úsmev opätovali, najmä starší ľudia. Čo si mysleli, to neviem, ale nevyzerali, žeby ma radili medzi šialených. Takže asi záleží koho a kde stretnete. A možno budete naozaj príjemne prekvapení.

Na úvod odo mňa zatiaľ všetko. Dúfam, že vám neostala veľká zima a k čítaniu sa vrátite v ďalšom príspevku.

S pozdravom Daniela Nezičová.

#nazemitožijecestovatelskýblog