Los Christianos, Tenerife - 2.časť

Na prístavnej pláži Los Christianos, za petangovým ihriskom, leží starý opustený dom. Silné vlny z minulosti ho vylepšili tak, že časť smerujúca k moru padla do vody a z izby na polposchodí vznikol unikátny balkón s výhľadom na prístav. Našiel som toto miesto pri predvečernej prechádzke po pobreží. A tak som sa usadil v tejto kráľovskej lodgii a premýšľal čo ďalej... Ostal som sám, vyhliadky práce v nedohľadne, na účte zo 20 tisíc eur (milionárom som nezostal dlho - preskočil som kapitolu o tom ako som si raz kúpil karavan a „cestoval“ po Slovensku...možno inokedy:) a stále istý sen - cestovať, vidieť, zažiť a potom sa usadiť na tom najlepšom mieste. Trápila ma aj strata Patrície...človek nerád stráca a nerád prehráva. To je súčasť ega.

Zrazu som začul zvuky, otočil sa a za mnou stál vysoký čierny chlap vo flanelovej košeli so zarastenou bradou.

„Jose?!? Que quiere este chico aqui??,“ zakričal na niekoho za sebou. Z dverí domu vykukol menší, starší a zarastenejší muž a odpovedal mu: „No lo se, quisa esta perdido.“

Podišli ku mne a začali mi dávať otázky v Španielčine. Bol som na ostrove viac ako mesiac, veľa som toho teda nevedel, len pár slov, tak som zo seba vysúkal: „Mechero??“ a vytiahol si cigaretu. Malý chlapík mi pripálil a povedal niečo druhému chlapíkovi, ten odišiel do domu a začal s niečím šramotiť. Chlapík čo zostal so mnou rozprával pre mňa takmer nezrozumiteľnou rečou, a tak jediné, čo mi ostávalo bolo usmievať sa. O chvíľu prišiel vysoký muž s troma šálkami presladeného čierneho čaju. Sedeli sme, pozerali na seba, usmievali sa a oni dvaja stále niečo rozprávali. Normálne ma rozosmiali, najmä starší chlapík. Pravdu povediac, vôbec som nerozumel čomu sa smejem. Starší začal baliť svoju špeciálnu cigaretu s príchuťou Maroka, ktoré je vzdialené len niekoľko sto kilometrov vzdušnou čiarou. Pokolovali sme ju a zrazu bola konverzácia ešte zábavnejšia. Opakoval som slová, ktoré mi rozprávali a pomaly som aj začínal chápať. Skončili sme s tichým západom slnka za prístavom, ktoré toto jedinečné miesto poskytovalo. Späť som vyšiel dverami domu a zistil som, že sa nachádzam len kúsoček od svojej hotelovej izby (ktorú som zdieľal 200/200EUR so starým Čechom, ktorý predtým býval so súčasným priateľom Patrície...prehodili sme sa pri rozchode...kapitolu Franta rozpíšem neskôr). Konečne po tom všetkom, čo sa mi na ostrove stalo, som cítil výborný pocit spokojnosti a šťastia. Teplá krv sa mi vlievala do celého tela až po končeky prstov. Bol som nadšený z príjemného zážitku a hlavne spokojný, že som obohatil svoj slovník o ďalších pár slovíčok.

Pozrel som sa na Teide, obkolesené večernými mrakmi a začal som cítiť, že tento ostrov mi ešte má čo ponúknuť, aj keď ma prefackal. Rozhodol som sa začať bojovať. Dokázať to sebe a všetkým. Karolíne, mojej „vecnej“ láske, s ktorou sme mali spoločný sen a ktorú som kvôli svojej hlúposti stratil. Patrícii, ktorá si našla svoju cestu, pre mňa nepochopiteľnú, napriek tomu som v kútiku duše cítil, že to bude pre nás oboch lepšie. Mojim kolegom z banky, ktorí sa mi smiali a mali ma za hlupáka či rojka a mojim verným kamarátom, ktorí vždy počúvali tie moje žvásty o tom ako raz budem... Rozhodol som sa vyčleniť si ešte zopár tisíc eur, žiť extrémne skromne a keďže som sa nemohol stále zamestnať, povedal som si, že zamestnám sám seba. Znie to hlúpo, ale v podstate som si na ten vyčlenený budget chcel zarobiť. A to tým, že za každé naučené slovíčko som si zaplatil 20 centov, za 100 klikov som si dal 2 eurá (chcel som zamakať aj na tele, predsa len tri a pol roka v banke zo mňa urobilo Mischellina:) a platil som si za čas strávený hľadaním roboty. Takýmto spôsobom som prežil niekoľko mesiacov až... to sa dozviete nabudúce. Uvidíme, kam sa s mojimi spomienkami odplavím lebo je tam toho ešte...

Dúfam, že vás tieto riadky opäť zaujali a tešíte sa na pokračovanie. Pozdrav z Jaipuru, Indie, vám zasiela váš verný pisateľ Tomáš Medveď Lelovic, ktorý už mal byť dávno na ceste na Goa, no ako sa neskôr dozviete, v Indii všetko nepredpovedateľné dlho trvá.

#nazemitožijecestovatelskýblog