Všetko sa tu deje poprvé . Srí Lanka 2.časť

Lojza žije!! Zistil som to dnes pred večerou, keď som si šiel do svojej chatrčky pre fotoaparát. Chvíľu sa celkom ostýchala a len tak letmo pobehovala po stene. Po chvíli sa však upokojila a všetko bolo ok. Myslím, že sa vrátila po tom čo zistila, že Peter Parker je definitívne vyhlásený za nezvestného. Úprimne povedané, mám radšej Lojzu ako jeho krásavca.

Môj dnešný spánok trval asi jedenásť hodín. Môžem povedať, že som definitívne prekonal jet lag. Momentálne mám nejakú virózu, asi z tunajšej vlhkosti a klímy. Nie je to určite nič, čo by mi pokazilo moje prvotné nádherné pocity z nič-nerobenia a relaxovania pred naším Cove housom s krásnym výhľadom na more.

Poobede sme sa rozlúčili s rodinou pána Mohameda Sali, mimochodom občana Kene pracujúceho ako náčelníka polície v Dubaji, a s jeho manželkou z Číny. Ich dcéra tu mala priateľa Inda žijúceho v Chicagu. Proste taká bežná multikultúrna rodinka. Zlatí ľudia so srdiečkami na správnom mieste. Čas strávený v ich spoločnosti bol veľmi príjemný. Pán M. je veľmi inteligentný človek. Aj napriek tomu, že je policajt. Celkovo v týchto krajinách majú k policajtom iný prístup ako u nás. Ľudia si ich vážia úprimným spôsobom. Večery sme presedeli pri pive a rozprával mi o jeho cestách po Európe, Ázii, Afrike, pre mňa bol takým cestovateľským vzorom. Niekedy by som chcel vyrásť do jeho myšlienkovej veľkosti. Jeho manželka bola presne taká, ako si predstavujem Číňanky. Vysmiata, energická, plná humoru v každej situácii. Obaja tvorili dokonalý pár a mali jedno spoločné, čo veľa ľudom v Európe chýba - vystupovanie na vysokej úrovni, ktoré sa však kĺbilo s veľkou dobrosrdečnosťou a príjemným spravaním k všetkým navôkol. Pre mňa to bola smutná chvíľa, keď sme si podali ruku na rozlúčku. Avšak, obdržal som od nich pozvanie do Dubaja. Pevne verím, že sa mi ho podarí niekedy využiť.

Zvyšok dňa som strávil spoznávaním svojho personálu. Milí ľudia neskazení dobou peňazí. Dostal som pokyny, aby som sa k nim nesprával veľmi priateľsky. Lenže to veľmi neviem, a tak sme konverzovali o tom kde žijú, niečo o rodinách. Okrem toho som bol dnes v práci tak prospešný ako medveď počas zimného spánku. Len som sa motal kade-tade, pozoroval prírodu a popíjal úžasný cejlónsky čaj. Počas tohto namáhavého pracovného úsilia som spozoroval pohyb na neďalekých kokosových palmách. Nedalo mi, a tak som to išiel preskúmať. Čuduj sa svete, makaky v plnej kráse. Rodinka si užívala tento slnečný deň. Verte mi, že tieto potvory sú tak rýchle a prešibané, že nemáte veľa šancí zachytiť ich vaším fotoobjektívom. Človek musí byť naozaj rýchly, aby sa mu tento neľahký počin podaril. Pár záberov opíc s tvárami pripomínajúcich starcov sa podarilo urobiť aj mne. Pre ich ADHD to ale nie je žiadna sláva.

Mojím dnešným najťažším údeľom bolo učiniť rozhodnutie, či sa íst alebo neísť kúpať do nášho bazéna s výhľadom na západ slnka. Po tažkom uvažovaní som sa rozhodol, že tak vykonám. Nemohol som učiniť lepšie rozhodnutie. Hlava sa vetrala, oči sa kochali, telo relaxovalo, mysel sa zdokonaľovala. Večer som zistil, že Lojza má v našej hlavnej vil celú 20-člennú rodinku. Verte mi, nie Raid a neviem aké sračky sú najlepším lapačom lietajúcich potvor. Gekony vykonajú túto prácu rýchlo, zodpovedne a nič vás to nestojí. Proste sa vyroja na 20 minút a je po starostiach. Neviem, ale tie muchy a mole jednoducho pochopili, že tu im "psenka nepokvete" a už sa ani nepokúšajú narušiť letový priestor vo vile. Zo dňa na deň mám tieto zvieratá radšej a radšej. Na druhej strane sú to malé žihadlové potvory, ktoré vám podvečer nedajú pokoj. Tá háveď proste zbožňuje európsku krv. Najhoršie na tom je, že útočia po nohách ako zbabelci, kde na nich máte len malý dosah. Moje nohy po ich útokoch vyzerajú ako krovky lienky sedembodkovej, akurát že je tých bodiek viac. Zhulený papagáj Feri dáva dobrú noc, a tak sa aj moje kroky uberajú pomaly do chatrčky zatiahnuť moskitieru a ponoriť sa do ríše ani nie snov, lebo tie prežívam naplno, ale do ríše spánku.

Pozn. Všetko živé tu má svoj zmysel. Zvieratá žijú v blízkom spojení s ľudmi a vzájomnom rešpekte. Nie je to ako u nás, kde zvieratá zatláčame do úzadia a pcháme do klietok. V tejto spoločnosti majú aj zvieratá svoje postavenie, miesto pre život. Učím sa rešpektovať ich životný štýl, nevyháňať gekony z domu, nezabíjať pavúkov a mravce, pretože tieto zvery vám vedia pekelne uľahčiť život. Presne takto by to malo fungovať medzi človekom a zvieraťom. To len my, "pokroková" civilizácia, nevieme pochopiť....

Všetko sa tu deje poprvé. Aj napriek tomu, čo všetko som videl, skúsil, zažil, vždy sa nájde nejaká situácia, pri ktorej si spravím pomyselnú kvačku: Reku ďalšie DONE. Dnes som prvýkrát jazdil na mopede. Výuka? Tu máš kľúče a choď sa previesť. A tak som sa vydal na strastiplných 500 metrov hrôzy a strachu... Nie však pre mňa, skôr pre ostatných ľudí na ceste, motorkárov, páva. Poviem vám, začiatky boli horšie ako keď novorodenca prvý raz posadíte do chodára. Časom sa moja jazda zlepšila a nemusel by sa za ňu hanbiť ani slávny Valentino Rossi. Zákrut je všade veľa, takže o rôznorodosť jazdy sa nemusíte obávať. Pri milosti všetkých srílanských bohov všetko dobre dopadlo a ja som hrdinsky s vetrom vo vlasoch a na vajciach (ako sa zvyknú motorkári hanebne vysmievať vodičom mopedov) teatrálne zostúpil z tohto audi tátoša s krásnymi pocitmi.

Dnes som dokonca jazdil na hybridnom aute. Mal som trochu čudný pocit, že niektorí ľudia naokolo nemajú ani na topánky a ja sa premávam v novom výdobytku doby. Cestu do mesta Mantara som si aj napriek tomu celkom užil. Je to naozaj tichý miláčik. Miestami som mal pocit, že viac počujem tlkot srdca a zvuky v mojej hlave, ako zvuk motora.Videl som ako vedia byť kravy súčasťou cestnej premávky v meste. Neviem si stopercentne tipnúť, či to boli kravy. Ich telá pripomínali skôr niečo vysiace na skelete ako niečo žijúce. Naše dojnice sa oproti ich chudobným príbuzným zo slumov nemôžu rovnať. Naše kravy si žijú nemecký nadštandard. Aspoň že tie kravy... Moje ďalšie poprvé – videl som budhistický kláštor a poviem vám, je to tajuplné svojské miesto. Určite niečo podobné musím v blízkej dobe navštíviť. Vidieť mníchov ako si bez najväčších problémov brázdia záhrady kláštora na ochočených slonoch bolo zážitkom.

Videl som jesť ľudí rukami. Všetko. Počas pobytu v meste sme vyhládli, tak sme sa dali hľadať reštaurácie. Podarilo sa nám nájsť niečo na spôsob Curry Mc Donald, ale čuduj sa svete - curry došlo. Tak sme sa presunuli do vedľajšej Curry KFC reštaurácie a tam to šlo ako na bežiacom páse. Ešte som si ani nestihol rozmyslieť čo chcem, už som to mal na tanieri a už to bolo aj zaplatené. Pekne sme sa vybrali umyť si ruky, umývadlo bolo v miestnosti kde sa konzumuje. Hovorím si, nie sú až takí nehygienickí. Ale začal som pomaličky chápať. Prvá indicia - žiaden príbor na stole. Druhá indícia - kamoši začali jesť rukami. Zo začiatku to bol veľmi neprirodzený pocit, ale neskôr mi to prišlo normálne. Určite by som ale nemenil za náš príbor. Už už som sa do toho pustil aj ja chtiac-nechtiac rukami ale niekto ma prekukol. Všimli si, že moja árijská sri lanská hnedá farba je len kamufláž a nie som až taký nativec za akého ma pokladali. Dostal som lyžičku i vidličku. Príborový nožík veľmi v týchto zemepisných šírkach nepoužívajú. Lyžička je na naberanie a vidlička na to, ak by sa pikantnej curry ryži

nechcelo na lyžicu. Jedlo bolo ako každý deň príjemne pikantné. Najviac milujem, ako sa ma čašníci každý deň s úsmevom na perách pýtajú, či to bolo pikantné. Ja im so šibalským úsmevom odpovedám: ,,Len trošku, tak za nechet." Ale huba ma páli akoby som požul samotnú chilly papričku.Dnes som prvýkrát v živote videl leguána mimo terária. Cestou z Mantary sme sa zastavili u šéfovho známeho a on si (ten leguán, nie šéf) ležal voľnepohodený o veľkosti asi 50 cm na boku domu a niečo tam požieral. Začal som k nemu bežať s radosťou päťročného decka, ktoré vidí pod stromčekom nový ipad. Leguán si však nemyslel, že naše stretnutie bude zábava. Hodil po mne znechutený pohľad a stratil sa v neďalekom poraste. Ostatní členovia tohto krásneho výjavu rovnako nemali veľa pochopenia pre môj entuziazmus. Mávnutím ruky a vetou - tých je u nich dosť, uzemnili moje nadšenie pre vec. Dnes som sa cítil ako ozajstný ázijský spolujazdec na mopede. V jednej ruke som držal

vyrezané sklo na okno a druhou som držal zadnú časť mopedu ako kliešť. Šéfo pekelne pádil po ich hradskej. Hradskou u nás myslím cestu k dedkovmu polu, ku ktorému sa dostanete cez susedovo pole. Priznám sa, rozmýšľal som nad všemožnými scénarmi, ako toto glas delivery môže skončiť. Myslím si, že ani scénaristi Final destination by sa nemuseli hanbiť za moje nápady. Dnes sa mi podarilo naučiť svoj staff volať ma Roman (teda aspoň jedného z nich) a nie Sir. Naozaj je tu cítiť nejaký druh poddanstva. Neviem to presne popísať, ale šéfovia nado mnou sa síce správajú dobre k svojim pracovníkom, len je zreteľne cítiť kto je tu pán a kto služobník. Bolo mi povedané, aby som sa k nim nesprával veľmi priateľsky, inak sa mi dostanú pod kožu. Dnes idem prvýkrát na sri lanský bašavel a verím, že sa mi z neho podarí vrátiť.Pozn. Je zarážajúce ako v niektorých krajinách stále funguje nepísané pravidlo

poddanstva. Zistil som, že ani na Slovensku to nie je také ružové. My to poddanstvo

vieme len pekne zaobaliť do ešte krajšieho názvu pracovnej pozície.