Niekedy stačí naozaj málo, aby mal človek veľa a cítil sa bohatší. Srí Lanka 1.časť

Prílet na Srí Lanku prebehol ako jedna báseň vďaka mojím kamarátom v Prahe, ktorí mi pod heslom: "spánok je zbytočný prebytok" pripravili rozlúčku ako sa sluší a patrí a nechali ma spať približne hodinu a pol aj s umytím zubov a osprchovaním. Prílet do Ríma hodnotím slovami: "tí Poliaci teda vedia pristávať ako do bavlnky" a myslím to úplne vážne, fakt som sa na pristátie nezobudil. Let na Srí Lanku nám spríjemňovali sporo odeté slečny v tradičných srílanských odevoch a poviem vám, mužská časť lietadla sa teda mala na čo pozerať. Prejsť imigračným na Srí Lanke je asi rovnako ťažké ako ťažká práca našich miestnych neprispôsobivých občanov. Ak ste si mysleli, že európske letiská sú preplnené, tak to ste teda ešte nepristávali na ázijských letiskách. Cesta k môjmu autu bola ako prechod povestnou rímskou cestičkou hanby. Z oboch strán milión ľudí a koridor veľký tak pre miestnu anorektičku. Prebojovať sa k autu dalo zabrať mne aj kufru. Miestni odskakovali ako pukance na rozpálenej panvici. Ak ste náhodou videli nejaké videá zobrazujúce rýchlu nebezpečnú jazdu v neskutočnom trafficu – dôverujte im, je to presne také, ak nie ešte horšie. Na cestách tu nájdete všetko. Chodcov, psov, mačky, papagáje, autá všetkých ročníkov, miestne špeciálne upravené motorky menom tuk-tuk, nákladiaky, autobusy, povozy, zmrzlinára, predavača výherných žrebov, proste všetci užívajú cesty a každý tu obieha každého. Motorky mopedy, mopedy psov, psy kradnú miestnym predavačom produkty a tí ich potom zbesilo naháňajú, no proste chaos, ale chaos, na ktorý si radi zvyknete, pretože to patrí k tejto kultúre a je to pre domácich špecifické a rovnako tak to bude pre vás adrenalínové spestrenie

Miesto, kde pracujem, sa volá Cove house a je asi najpokojnejším miestom, aké som kedy navštívil.

Vila je skrytá medzi dvoma skalnými výbežkami, takže aj napriek tabuľkám, ktoré hlásajú Beware of tsunami, ma môj šéf ubezpečoval a zaprisahával sa, že my sme cool...No neviem, takí cool asi aj budeme, keď niečo príde, keďže sme asi tak 30 metrov od mora. Počas svojho pobytu budem bývať v domčeku a lá Robinson Crusoe. Drevené dvere so škárami, takže pozvánky pre hmyz ani nemusím vypisovať. Vďaka bohu za moskytiéru okolo postele, vďaka ktorej môžem pozorovať, čo všetko chcelo a malo potrebu sa mi v noci natískať do postele. A verte mi, nie je toho málo. Rovnako tak som zistil, že ak si myslíte, že na stene máte dekoráciu gumeného gekona, po čase zistíte, že to nie je až taká dekorácia, keď gumený gekon zrazu zo steny zmizne. O niečo neskôr ho ale nájdete vo svojej kúpeľni, ktorá má mimochodom sprchu s výhľadom na oblohu, takže si môžete naplno užívať sprchovania a popritom sledovať hviezdy a počúvať trilkovanie svrčkov. Pre tých, ktorí majú v obľube skôr funky, je tu možnosť započúvať sa do tónov miestneho zhúleného papagája. Ale späť ku gekonovi. Takže, nájdete ho vo vašej kúpeľni chytať hmyz a tak si ho obľúbite a začnete sa k nemu viazať do takej miery, že mu začnete vymýšľať meno. Lojza sa však už niekoľko hodín neobjavila. Asi to bude kvôli prítomnosti Pitra Parkera (pavúk veľký ako dlaň), ktorý si podľa všetkého teritoriálne zabral miesto v mojej kúpeľni. Pitr nie je veľmi handsome, veľa toho nenakecá, dokonca sa ani veľmi nehýbe, ale rovnako tak ako Lojza sa stará o úbytok hmyzu. Takže aj neho som si celkom obľúbil. Dnes večer však tiež zmizol a ja verím, že to nie je kvôli niečomu

ešte väčšiemu.

Doobeda sa mi konečne dostalo možnosti zaplávať si v mori. Je to príjemný pocit. Voda je ako z teplej vírivky, vlny sú vysoké, v pozadí je vidieť surferov. Raz sa to naučím aj ja, tak ako mi to bolo sľúbené. Dnes sme skúšali aj rybárčiť. Nie však s rôznymi špeciálnymi udicami, návnadami, kŕmitkami, ale na štýl old school. Len drevená patyka, silón a nejaká čudná vec na konci háčika. Samozrejme, miestni ťahali ryby jedna radosť. Ja som chytil tak maximálne kraba. Aj to na súši. Kdežto tých je tu mnoho, takže som nezožal až taký aplaus, aký som očakával. Za 2 dni som tu skonzumoval toľko morských príšer, čo možno za celý život nie. Chobotnice, kraby, lobstery, chaluhy, milión druhov rýb, ustrice. Už len čakám, kedy prinesú morského ježka. Všetky jedlá sú tu, na Srí Lanke, korenené. A keď poviem korenené, myslím tým kurva pikantné. Každý ďalší deň na wc to docela bolí, ale aj cez to sa dostanem. Mám pocit, že ak by títo ľudia mohli, dali by curry a chilli ešte aj do jogurtu. Čo sa týka ovocia a zeleniny, všetko je tu čerstvé a kuchyňa je unikátna. Nikdy v živote som nejedol tak čerstvé melóny, papáju či banány. Všetko je z prvej ruky – teda zo stromov naokolo. Tieto tropické plody tu rastú pri cestách ako u nás na ceste do Ražňan čerešne a jablká. Všade tu nájdete kokosovníky a kokosová šťava je to naj, čo sa mi zatiaľ podarilo piť, teda okrem Captaina Morgana.

Dnešný večer sa niesol v znamení alkoholu. Šéf ma zobral do miestnej putiky (sedenie na pláži) spoznať ďalších jeho kolegov v turistickom odvetví. S týmito pánmi sme dohodli ďalšie kšefty, samozrejme pri fľaši miestnej alkoholovej pochutiny nazývanej Arrac, ktorá je vyrobená z kokosovej šťavy. Chutila ako lacnejšia whisky a preto ma viac tešila debata s týmito priateľskými ľudmi, ako popíjanie. Po jednej 0,7 litrovej fľaši začali byť páni veselší a dokonca mi zaspievali song v ich rodnom jazyku. Hneď na to začal šéfko spievať song v jazyku, ktorý mierne pripomínal češtinu a čuduj sa svete, bola to čeština. Vysvitlo, že jeho bývalá priateľka bola Češka. Je ten svet ale malý. Alebo skôr tí bratia Česi vedia cestovať. Cesta domov bola ešte veselšia. Okrem tradičnej premávky bol šéfko ešte mierne podtužený alkoholom, takže riadil ešte šialenejšie ako zvyčajne a to už som mal celkom strach. Všetko však zvládol s kľudnou, "triezvou" hlavou a s pokojom Srílančana. Zajtra ma čaká stretnutie s personálom a prvý deň práce, takže si držím palce.

V tomto raji vám čas uteká rýchlo, ale nie príliš rýchlo na to, aby ste si nestihli užívať krásu

krajiny, ľudí a zvierat. Ten pokoj, ktorý sála z tohto miesta je hmatateľný a prítomný v každom cm2 pláže, domu, mora. Práve na miestach, ako je toto, si človek uvedomuje zbytočnosti doby a výdobytky jednoduchého života.Niekedy stačí naozaj málo, aby mal človek veľa a cítil sa bohatší.

Roman Haluška

#nazemitožijecestovatelskýblog